Slovo k slovu

Autor: Marián Babej | 12.6.2018 o 10:24 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  660x

Slovo k slovu alebo komunikácia. Každý je presvedčený že ju ovláda, no komunikácia nie je iba dar reči.


Dennodenne sa stretávame s desiatkami ľuďmi, každá osobnosť je individuálna, originálna a aj spôsob vyjadrovania je u každého trochu iný. Pri úspešnej komunikácii s každou osobou musíme trošku povŕtať v psychológii a zoznámiť sa bližšie s termínmi ako empatia, tolerancia či vnímanie a
sebareflexia.

Som laik. Neberte ma nijak vážne, niečo viem, niečo si myslím a niečo domýšľam. Občas sa zamýšľam prečo ma rôzni ľudia rôzne chápu. Nie žeby som po večeroch nemal čo robiť, ale stalo sa určite aj Vám že normálne mienený a jednoduchý výrok, ktorý ste povedali, bol pochopený úplne inak čo viedlo k nedorozumeniu či hádke? Napadá ma príklad čo sa stal asi mesiac dozadu. Sedeli sme so ženou v obývačke, bolo mi chladno tak som povedal: „Nie je tu nejaká zima?“

Ako by ste to pochopili vy?

Normálne nie? Je mi zima a bodka. Moja žena je iná... Nakoľko bolo otvorené okno v izbe, tá to celé pochopila inak. Pochopila to tak, že som lenivé hovado, ktoré nie je schopné vstať a zavrieť okno a ona je moja slúžka čo ma musí obskakovať. A hádka bola na svete. Už aby som sa bál aj niečo povedať.

Takže predtým ako čosi poviete treba najprv rozmýšľať nad tým ako to povedať! Radím Vám samotné rozmýšľanie Vám zaberie menej času ako hádka ktorú musíte potom riešiť. Takže treba zvážiť všetky možné scenáre a okolnosti než začnete komunikáciu. Toto sa netýka len komunikácie s blízkymi ale aj  práci. Ja napríklad zvážim najprv akú má šéf náladu predtým ako s ním idem niečo riešiť. Zvážim či bol šéf už na obede alebo ešte nie (obed netreba podceňovať) a či mal už svoju kávu. Neverili by ste aké to je pre niektorých ľudí dôležité, mať poobede kávu.

Trošku som teda zavŕtal aj do psychológie či iba ja som pacient alebo toto riešil aj niekto iný. Zistil som, že pacientov je veľmi veľa. Zaujal ma ale jeden špeciálny a to Friedemann Schulz. Podľa neho každá správa či náš výrok je vnímaný štyrmi ušami. Inak povedaná každá správa sa dá pochopiť štyrmi rôznymi spôsobmi. Ako? Snáď to dokážem vysvetliť. Predstavme si, že sedíme v aute s niekým a prichádzame na križovatku, v tom náš spolujazdec povie: „Svieti červená“. Takže máme štyri uši.


Prvé ucho počuje fakt, informáciu. Ok svieti červené svetlo, koniec. Nevidíme nepočujeme za tým nič, vnímame to čisto ako fakt. Druhé ucho nás vyzýva k činu. Pochopíme správu tak, že spolujazdec nám chce naznačiť že máme niečo urobiť tak spomalíme a zastavíme. Tretie ucho (to by som pracovne nazval ženine ucho) nám naznačuje že my robíme niečo zle. Že správa odkazuje na nás. Reakcia by mohla byť: „Ja vidím tu červenú, nemusíš mi hovoriť zakaždým, že je červená.“ Pretože by sme si mysleli že správa nejakým spôsobom na nás „útočí“.

A posledné ucho sa zas týka spolujazdca, tým výrokom odkazuje na seba. Napríklad ponáhľa sa do práce kde ho vezieme a zrazu blikne červená čo ho moc nepoteší. Tak nervózne povie že svieti červená.

Ono celkom to dáva celé zmysel. A naozaj trochu som trénoval a vždy som v reakcií na nejakú svoju výpoveď videl jedno z týchto uší. Dokonca som začal rozoznávať že niektorí ľudia sú typy s jedným uchom. Poznáte Sheldona Coopera z Big Bang Theory? Týpek čo nerozozná sarkazmus, iróniu ale všetko čo poviete berie ako správu s čisto informatívnym charakterom. Väčšina žien (keď si to tá moja bude čítať tak sa prestanem smiať) zas všetko berie príliš osobne, sú viac úzkoprsé. V práci sa opýtam kolegyne či už má urobený report čo potrebujem tá si myslí že ju považujem za neschopnú, alebo opýtam sa kamarátky či už bola v tom fitku (o ktorom pol roka rozpráva), tá sa so mnou mesiac nebaví lebo som podotkol, že je „tučná“. Väčšinou sme taký mix týchto uší, človek u ktorého jedno ucho prevažuje je väčšinou veľmi ťažká povaha.

Poviem Vám ľudia, doba v ktorej žijeme nie je vôbec ľahká a komunikácia by mala byť predmetom na vysokej škole. Nie každý vie správne komunikovať v práci, s kamarátmi či s rodinou, dokážem tvrdiť, že dobre komunikovať vedia iba veľmi inteligentní ľudia. Či sa je za takého považujem? Moja žena by o tom vedela lepšie rozprávať ako ja.

Na začiatku som sa pohrával so slovami ako empatia či sebareflexia. Zahrám sa na básnika a toto vyjadrenie rozpustím v rečníckej otázke. Každému je jasné (teda dúfam) prečo treba byť empatický, mať sebareflexiu (správnu, v dobrej miere), prečo byť tolerantný a vnímať veci okolo seba. To sú výrazy o ktorých je vhodné diskutovať nie iba v zliepanci ako je tento blog ale v každodennom živote.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár šéfredaktorky

Táto vražda nezapadne prachom

Ľudia, o ktorých Kuciak písal, dúfali, že po mesiacoch sa pozornosť verejnosti vrhne na niečo iné.


Už ste čítali?